V čínach s farebnými šnúrkami zdolám svet!

V čínach s farebnými šnúrkami zdolám svet! Možno nejak takto by som charakterizovala svoje pubertálne roky. Mala som sny a plány asi ako väčšina násťročných. Tešila som sa ako vypadnem z nášho malého mesta, vyštudujem a urobím dieru do sveta. Alebo aspoň uspokojivú kariéru na tomto našom malom Slovensku. 

Prvá zmena smeru

Keď som nespravila prijímacie skúšky na jedinú vysokú školu na ktorú som chcela ísť, psychológiu na UK, moje sny dostali prvý kopanec. Pôvodne som to chcela skúsiť opäť o rok, no naši možnosť, že budem rok "lietať" zamietli. Našli sme iné riešenie a ja som šla na súkromnú VŠ. Toto bola prvá zmena môjho smeru. Z pedagogiky som prešla na manažment. Odbor ma bavil, škola ako taká mi už ale vyhovovala menej. Po bakalárovi som teda prešla na štátnu. Nakoniec som sa teda na tú UK dostala, len odbor bol iný. Nebola to psychológia a už asi nikdy ani nebude. 

Viem, že teraz to znie, že som to vzdala. Áno bol to môj veľký sen, no hoci ma to stále baví, už ma to týmto smerom neťahá. A hlavne psychológiu by som nechcela študovať externe, takže už nemá význam upínať sa na to. 

Po vysokej škole prišiel ďalší kopanec mojim snom a plánom, ktoré som si spriadala v tých čínach s farebnými šnúrkami. Akosi neprichádzala robota. Ani tá vysnívaná ani žiadna iná. Rozposielala som životopisy, chodila na pohovory. Pre niekoho málo praxe, pre iného kvôli VŠ prekvalifikovaná. Pre-kva-li-fi-ko-va-ná! Zrazu bolo moje vzdelanie na škodu. Je nonsens, že aj keď je človek ochotný zobrať pozíciu, na ktorú mu stačí nižšie vzdelanie, za menší plat, proste aby niekde nazbieral tú prax čo po ňom všetci chcú, nedostane možnosť. A tak som to opäť vzdala. 

Opäť iný kurz plavby

No nie tak úplne. Opäť som zmenila smer. Spravila som si rekvalifikáciu a skúsila som to s niečím iným, čo bolo dovtedy len hobby. A tak som teraz tu a robím vizážistku. Vysokoškolsky vzdelanú. No a čo?! Čo tým celým chcem ale povedať? Že hoci nám život hádže polená pod nohy a skúša nás koľko vydržíme, vždy máme nejakú možnosť. Dnešná doba si vyžaduje flexibilitu. Tak sa jej nebojme. Nevylučujem, že aj ja ešte ten smer zmením. Človek evidentne nikdy nevie čo príde. Aj keď občas musíme trochu pomeniť a poohýbať naše sny, vždy sa dá nájsť nejaká cesta. Stačí si obuť tie číňany s farebnými šnúrkami (či už ozajstné alebo len imaginárne) a vykročiť tým výzvam v ústrety. Občas to bude ťažké, aj mne neraz príde ľúto, že to nie je presne tak ako som si to predstavovala pred tými 10 rokmi keď som tie číny prvý raz obula, no smútok prejde. Hneď ako si pripomeniem všetko ostatné, čo mi život za tie roky daroval.

Možno som snívala o kariére (a tento sen som ešte nevzdala a nikdy nevzdám), no najskôr zrejme musím splniť iné kroky. Mám milujúcich rodičov, ktorých si nesmierne vážim za všetko čo mi do života dali a dávajú. Mám úžasného manžela, ktorý by mi splnil všetko čo mi na očiach uvidí a podporuje ma v každom bláznovstve čo si vymyslím. Tiež mám skvelú rodinu a kamarátov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. A o nejaké dva mesiace sa nám narodí náš syn. A to je ten najväčší dar aký človek v živote môže dostať. Takže napriek nejakým tým kopancom sa naozaj nemám na čo sťažovať. 

Nepíšem vám to tu aby som sa nejak chválila, ale aby som vás trošku motivovala. Ak vás zastihne ťažšia chvíľka, spomeňte si na všetko to krásne čo máte. Napríklad že ste zdraví, alebo máte skvelú rodinu, priateľa, kamarátku, dieťa. Či hoci prácu, ktorá vás uživí. Mnohí také šťastie nemajú. Verím, že to nebolo príliš chaotické a pochopili ste čo som chcela povedať. Pretože priznám sa, že takéto texty píšem dosť spontánne a tak ako mi práve prichádzajú "na jazyk". No aj keď si ich po sebe prečítam, radšej ich už neupravujem, lebo mám strach, že stratia myšlienku. Tak snáď je to pre vás ok. 

Číny s farebnými šnúrkami

Keď už toľko rozprávam o tých topánkach. Tieto naozaj majú desať rokov. Sú z Humanic-u a svoje si odchodili. Boli lacné, no stále držia pokope. A tie šnúrky som im vymenila hneď v ich prvých dňoch, stali sa ich súčasťou. S inými si ich už ani neviem predstaviť. Takto ma to viac bavilo. Teraz som ich opäť vytiahla, skvelo sa mi hodili do tohto outfitu. Inak všimli ste si ako tá košeľa na fotkách maskuje brucho? 😀 Ale naozaj iba na fotkách. Momentálne je takýto typ outfitu môj najčastejší. Tie dávnejšie spomínané legíny. Nuž ešte to nejak do toho januára vydržím. Ale v tomto prípade tú nudnú tehotenskú klasiku oživila vintage rifľová bunda po mamine. Nechápem, že som ju z jej šatníka nevytiahla už dávno. Milujem ju. Teším sa na jar, kedy opäť príde jej čas. Teraz už začínam vrstviť a babušiť. Ale to niekedy nabudúce. 

Košeľové šaty - Bik-bok/ Mama legíny - H&M/ Jeansová bunda - vinage/ Taška - Jackpot clothing

PHOTOS BY: MICHAL BÉRES (blog: CHILLI MØNKEY)