Keď som v lete potratila, necítila som smútok zo straty. Cítila som vďačnosť za to, že som prežila.
Už pri tom prvom, spontánnom potrate sa mi vlastne uľavilo keď sa to stalo. Mala som hrozný strach, že ak sa udrží, problémy môžu trvať celé tehotenstvo a ja budem deväť mesiacov so strachom očakávať ako to dopadne. Deväť mesiacov, ktoré sa nedokážem naplno venovať svojmu už narodenému dieťaťu, manželovi a rodine, ba ani budovaniu nášho domova, do ktorého sme sa nedávno pustili. Priznám sa, že veľký strach som mala aj z toho, že dieťatko bude poškodené. Takže áno, uľavilo sa mi. V tej chvíli keď sa to stalo fyzicky aj psychicky. V tej chvíli akoby bolo všetko preč a ide sa ďalej. No som ešte netušila, aký strach prežijem o vyše mesiac neskôr, v nedeľu, presne na moje meniny.
Keď ma v bolestiach a omdlievajúcu privážali na operačnú sálu, hrozne som sa bála. Bála som sa toho, že už neuvidím Riška rásť. Že ho už nepoľúbim. Ako to zoberie? Pochopí, že jeho maminka sa už nevráti? A čo Michal? Zostanú v tom veľkom dome, ktorý sme práve zdedili? Dve dedičské v priebehu dvoch mesiacov na tú istú nehnuteľnosť je asi aj rarita. A rodičia žijúci s bolesťou, lebo prežili vlastné dieťa... Toto všetko mi bežalo hlavou, ktorá sa len točila a točila. Modlila som sa. Dokonca sa doma modlil aj Michal, ktorý neverí.
Keď ma na druhý deň po operácii postavili na nohy, nikto tomu neveril. Asi ani ja sama. No mala som takú silnú motiváciu a radosť z toho, že žijem, že to inak nešlo. Veď som mala za sebou jednu sekciu po 16 hodinovom pôrode, takže som vedela ako bolí rozrezané brucho. A laparoskopia, na ktorú sa pani doktorka aj napriek môjmu stavu dala a ja jej za to veľmi ďakujem, bolela oveľa menej ako tá sekcia. Takže šup na nohy a čo najskôr domov za mojimi. Prekvapila som vraj aj celý personál oddelenia, bola som ako atrakcia, ešte aj tety upratovačky vedeli kto som a čo sa stalo :D. Pripadala som im vraj príliš drobná a slabunká na takú rýchli rekonvalescenciu. Nuž, to ma nevideli po tej sekcii - troska.
Tri týždne po tomto "zážitku" aj s dvoma transfúziami krvi som už zvládla vyšliapať na Martinských holiach aj ľahší kopec. Viete aká som bola na seba pyšná? A šťastná že som tam. S mojimi chlapcami a s najbližšími. Akoby sa pred tými troma týždňami ani nič nestalo. Ja som si nič nepripúšťala, tešila som, že žijem a teším sa do dnes.
Celé mi to vlastne znovu docvaklo až v pondelok po kontrole, na ktorú sme z chaty odbehli. Keď sme s mojou gynekologičkou preberali znova čo sa stalo a výsledky potvrdili, že naozaj išlo o mimomaternicové tehotenstvo a nie cystu. Že to bolo vlastne dvojča toho spontánne potrateného plodu. Že som v priebehu mesiaca prišla o dve bábätká, že som ojedinelý prípad, že... Doľahlo to na mňa a ja som odchádzala s plačom. V tej chvíli som nechcela byť silná. Potrebovala som plakať. A plačem aj teraz keď to píšem. Plačem keď listujem Instagram a všade sú bábätká a detské vecičky. Plačem, keď si uvedomím v koľkom mesiaci by som bola, keď kamarátkam rozdávam oblečenie po Riškovi, ktoré som mala odložené pre druhé dieťa, keď sa v parlamente nezmyselne rozoberajú interupcie, keď pri vypratávaní domu na povale vidím kočík, ktorý budeme predávať...
No nie, nechcem druhé dieťa. Nie po tomto. Hoci po ňom vlastne veľmi túžim. Ale strach je momentálne silnejší. Už nechcem zažiť ten pocit, že neuvidím Riška rásť. A len vďaka nemu s Michalom dokážeme ísť ďalej. Áno, zvládnuť potrat keď už jedno dieťa máte je ľahšie. Aj povedať si, že už to nerisknete. A predsa je to ťažké. No a viete kedy je to najťažšie? Keď ľudia čo nevedia sa opýtajú, kedy budeme mať druhé, že už by bolo načase. A viete čo odpovedám? Že dve som už potratila. Ja vlastne nechcem byť na nich zlá, viem, že to ani oni nemyslia zle a nie každý sleduje moje sociálne siete. No možno ich to naučí, že na tieto veci sa nepýta. Neviete, akú ranu rozjatríte... Mať druhé dieťa (po prvom zdravom s bezproblémovým tehotenstvom) nie je samozrejmosť.
