Bride

Ešte mi to asi stále úplne nedošlo. Už je to viac ako týždeň, čo sa zo mňa stala vydatá pani, no ja si to ešte stále akosi neuvedomujem. Možno je to tým, že sa zatiaľ až tak veľa nezmenilo. Na občianskom mám stále rovnaké meno, bývame stále u môjho brata a fungujeme v podstate stále tak ako pred svadbou. Zrejme mi to “docvakne” až vtedy, keď sa presťahujeme do vlastného (už je to na dobrej ceste) a na všetkých dokladoch bude svietiť moje nové priezvisko. Ale už sa učím. Do telefónu sa už takmer suverénne predstavujem ako Béresová. Dokonca ak ste si všimli, aj v názve domény blogu je že Nita – b. Akurát pri podpisovaní sa ešte zarazím. Ale ono to pôjde.

Najviac si momentálne užívame oslovenia ako “manžel môj”, “žena moja” a podobne. Aj rodina sa zapája do môjho zvykania si na nové priezvisko a každý ma oslovuje pani Béresová. Je zvláštne počuť to napríklad od ocina a občas ma to aj rozcitlivie. Ale nechcem aby to vyznelo, že sa sťažujem. To vôbec. Práve naopak, veľmi sa teším a aj keď to naozaj občas je, povedzme zvláštny pocit, mám z toho obrovskú radosť.

Toľko na úvod z pocitov čerstvej manželky. A teraz prejdime k podstate tohto článku – svadobným šatám. Je to predsa outfit post. Takže v náš veľký deň som na sebe mala krásne biele šaty (kto by to čakal) z dielne Pronovias. Boli v podstate úplne jednoduché a napriek tomu také honosné. Nebol na nich žiadny kamienok, ani kúsok tylu či krajky. Jedinou ozdobou bola mašlička na páse. Aj keď som pôvodne nechcela šaty s korzetom, nakoniec som sa v nich cítila dobre. Robili krásnu siluetu a tá ohromná vlečka…

Mali však jednu nevýhodu, kvôli ktorej som na ne od určitej doby už len nadávala a nevedela som sa dočkať chvíle, kedy sa z nich vyzlečiem. Šaty totiž vážili neskutočných 7 kg a boli naozaj strašne ťažké. Tým, že boli korzetové, celú váhu som držala v podstate pásom a bokmi. Oblečená som v nich bola približne od 12:00 a až do večere to bolo úplne super. Vôbec mi neprekážali. Ale potom som už nevládala. Večer sa v nich už lepšie stálo ako sedelo, lebo pri sedení sa v nich nedalo dýchať a ani jesť. Pri státí sa po pol dni trošku pohýbali a klesli, takže celá váha bola na bokoch, čo nebolo príliš príjemné a už nepomáhalo ani naprávanie na pôvodné miesto. A tanec? Ten bol v podstate nemožný. Aj keď sme sukňu povypínali ako sa dalo, všetky tie spodničky a kruh zavadzali. Stúpala som po nich, stále som si sukne musela dvíhať.

Takže moje konečné hodnotenie? Som rada, že som ich mala, lebo som si splnila sen mať aspoň raz na sebe princeznovské šaty. Mám v nich krásne fotky a pripadala som si v nich naozaj ako princezná. Každému sa páčili. Ale raz stačilo. Ako som zažartovala po svadbe, na ďalšiu už idem v krátkych 😀

Viac o svadbe zas nabudúce.

PHOTOS BY: Ján Šiller