Chcela som pôvodne písať o niečom úplne inom, no jeden dnešný rozhovor ma nasmeroval trochu inam. Takže dnes to tu bude o vzťahoch, tých rodinných. Vzťahy rodinné sú totiž často komplikovanejšie ako tie partnerské.
Hádam v každej rodine z času na čas prehrmí nejaká búrka, ktorá narobí, no minimálne poriadnu paseku. Ten niečo povie, tá sa urazí, hen sa posťažuje, stade sa kričí, stade oponuje... že ste sa stratili? Nečudujem sa, no nestrácame sa všetci v týchto nezmyselných búrkach? Pretože väčšina je naozaj úplne zbytočná a nezmyselná.
Ako v jednej rodine krúpy padali
Bola raz jedna rodina a v nej pár komplikovaných vzťahov. Ako to už v takej rodine býva, aj keď z "jednej krvi", niekto sa má radšej, iní už menej. Aj v tejto rodine sa našli členovia, ktorí si okolo krku v láske neskákali. Skôr si šli po krku, vždy keď sa dalo. Občas nažívali v pokoji, no keď už mier trval príliš dlho, bolo treba rypnúť aby si hádam nezvykli. No čo vám budem hovoriť, niekomu stačí málo máličko aby zo všetkého zvadu vyrobil. Tak aj tento raz obdobie mieru trvalo pridlho, prišla búrka a ej hľa, aj krúpy padali. Tento raz však okrem hlavných aktérov, zasiahli širšie územie. Nastal vojnový stav. A viete čo to je keď v jednej rodine nastane vojnový stav? To sa tak zídu dve vojská, každé má svojho generála, nejakého diplomata a pár pešiakov. Včuľ bojujte. Táto vojna sa ale nevedie na bojisku, nelietajú guľky ani nepadajú bomby. Občas by ste si priali aby to tak bolo, verte mi. Je to taká tichá vojna. Maximálne diplomati občas zastanú toho či tú, vymenia pár dobre mierených slov a vlastne sa nič nevyrieši. Generáli čušia ako voš pod chrastou, ani jeden ustúpiť. Veď každí je v práve! A pešiaci sa len prizerajú a čakajú, kedy zas nastane ten krehký mier. Každý svojho si háji, ľutujú, hnevajú sa. Ba i si ponadávajú, čoby nie. V týchto vojnách nieto víťaza, v podstate sú už na začiatku všetci porazení. Prečo? Lebo ich to nezmyselne oberá o energiu, prichádzajú o vzácny čas, kedy by mohli o životnom šťastí debatovať, jeden druhému priať a pomáhať.
Že ste v tomto príbehu našli kúsok vašej rodiny? Tak mám pre nás všetkých jednu radu. Nechajme generálov vybojovať si svoje bitky. Nestavajme sa na ničiu stranu. Každá búrka raz prehrmí a po nej vykukne slnko. Len treba veriť a dočkať sa. Rodinné chvíle sú v dnešnej zvláštnej dobe, kedy každý žije v inom kúte sveta a všetci sa za niečím ženú naozaj vzácne. Tak si ich nenechajme vziať. Neživme v sebe nenávisť a nedovoľme závisti hrýzť. Niektoré slová síce poriadne pichnú pri srdci a občas nedokážeme len prekusnúť. Ale nehnevajme sa zbytočne dlho. Majme sa radi, veď koho iného mať rád ako vlastných? A pamätajme, nikdy nevieme, či ešte budeme mať čas uzavrieť mier. Tak sa ho snažme udržať dlhodobo.
PHOTOS BY: CHILLI MONKEY
Pekne napísaný článok. My v rodine tiež mame nepokoje, respektíve kedysi sme mali, ale už je kľud (ako-taký). Nerozprávame sa, pretože sa jednoducho nedá. Druhá strana nechce vypočuť, dospieť k spoločnému názoru a len sa háda, odsudzuje, uráža… Niekedy je lepšie nechať to tak. Bohužiaľ, je to rodina, ale tú si tiež nevyberáme… Ale súhlasím s tebou, ľudia sa okrádajú o čas a vzácne chvíle. Riešia v živote strašné somariny, namiesto toho, aby venovali svoju energiu niečomu dôležitému, čo skutočne treba riešiť.
VLADIES
Ďakujem, veru niekedy je to v rodinách ťažké. Asi v každej sa občas niečo zomelie.
Zaujímavý članok ! 🙂
V poslednom odstavci som našla nesmierne múdre myšlienky. Vlastne v celom článku, ďakujem ti zaň. 🙂 Ja som posledné roky toho názoru, že každý má v rodine niečo, o čom nehovorí nahlas a nikto si nežije rozprávkovo.
Sabi z blogu Beautiful savage