21. Zvláštne čakanie / Adventný kalendár

Ach ako rada by som bola niekde na horách, spúšťala sa zo zasneženého kopca na snowboarde a popíjala svahový čajík. Toto mi tento rok bude naozaj chýbať. Najviac ma mrzí to, že každý rok sme chodili na Silvestra na chatu, no málokedy sme trafili dobré snehové podmienky. Preto sme si vždy lyžovanie užili tak jeden dva razy a aj to sme nadávali, že to nie je ktoviečo. A tento rok? Pochopiteľne nikam nejdeme a ako na potvoru, všade výborné podmienky na lyžovanie. No nenaštve to?!

Zvláštne

Jediné čo ma v tejto situácii utešuje je ten dôvod, pre ktorý sa tento rok nikam nedostaneme. Ach ako sa ja už veľmi teším na príchod toho malého škriatka, ktorého nosím v bruchu. Každým jeho pohybom som nadšená, aj keď teda občas je to dosť nepríjemné ba až bolestivé, no také krásne. A hej, aj si zanadávam, lebo mi akosi častejšie všetko padá z rúk a zohnúť sa nie je sranda, lebo zaviazať si šnúrky na topánkach je nadľudský výkon a pri výšlape tých troch poschodí k nášmu bytu fučím ako lokomotíva. No vedomie, že už čoskoro bude ten človiečik na svete mi dáva energiu všetko to zvládnuť. A k tomu ešte aj Michal, ktorý mi pomáha ako môže, aby všetko bolo jednoduchšie. Spolu sa tešíme na Vianoce, chystáme si všetko aby sme už nemuseli ani päty vytiahnuť z domu keď sa nám nebude chcieť a užívame si tie chvíle čakania. 

Inak to čakanie, to vám je teda čudné. Ja, človek nadmieru netrpezlivý, už toľko mesiacov čakám. Čakám na to, ako bude vyzerať, na koho sa bude podobať, či bude dobre spávať a papať, ako sa bude smiať. Čakám vlastne na to, že ho spoznám, lebo veď hoci je neustále pri mne a môj, náš, stále je predsa len svojím spôsobom úplne cudzí. A popri tom celom čakaní, mi to stále príde také zvláštne. Ja to inak ani nedokážem opísať, než slovíčkom zvláštne. Pre mňa je proste čakanie bábätka zvláštne. Mám pocit, že si to ešte vždy úplne neuvedomujem a asi mi to naozaj dôjde až keď mi ho prvý raz vložia do náručia. Až keď sa celé to čakanie skončí a ja sa reálne stanem mamou. 

Hlavne posledné dni nad tým musím čoraz viac premýšľať. Napríklad nemám také tie obavy, že aká budem mama a zvládnem sa postarať o dieťa? Jednoducho mi to aj napriek tomu, že ho cítim a všetkým tým prípravám, tomu že nám v izbe stojí postieľka aj kočík, stále nedochádza. Prosím, povedzte mi že to je normálne 😀

Sivá a čierna

Hoci posledný outfit post bol farebný a kraľoval mu červený rolák, dnes som opäť pri sivej a čiernej. Tieto farby teraz nosím najčastejšie. Nie že by som bola smutná, ja ich tak nevnímam. No väčšina použiteľného oblečenia je práve čierna, takže príliš nemám na výber. Ale príliš mi to neprekáža, pretože čierna je moja najobľúbenejšia už od detstva. Neviem čím to je, no vždy som k tejto farbe inklinovala najviac. Mám pocit, že mi pristane a cítim sa v nej dobre. Nevnímam ju ako farbu smútku, dobre sa kombinuje a vyzerá dobre hádam na všetkom. Takže hoci som si už obľúbila aj iné farby a rada sa oblečiem aj farebne, čierna bude vždy mojou stávkou na istotu a mojím číslom jeden. 

Teraz som využila čierne letné šaty a pomocou sivého kardiganu z nich vytvorila zimný kúsok. Práve vďaka opasku to pôsobí ako jeden kúsok a nie len ako šaty so svetrom. Spolu so sivými pančuchami a čiernymi čižmami to je jeden celok a jediným výrazným prvkom je vlastne kabelka, hoci je len biela. Outfit je viac elegantný ako ste u mňa zvyknutí, no nosím ho teraz dosť často a na počudovanie sa v ňom cítim dobre. Asi mám zas obdobie, kedy sa mi ide nejako meniť štýl, tak uvidíme čo z toho vzíde. 

Možno vám to príde trochu nudné, no myslím si, že pre ženu v 9. mesiaci je to veľmi vhodný look. Je fajn odložiť na chvíľu legíny a predĺžené tričko a cítiť sa trochu žensky a elegantne. Bruško v tomto strihu šiat pôsobí milo a opasok opticky tvaruje postavu aby bolo vidno, že tam niekde za ním sa ešte skrýva normálne telo. Doplnky som už nepridávala. Náhradou náhrdelníka alebo retiazky je opasok. A keďže mám opuchnuté prsty, prstene mi nie sú príliš pohodlné, takže ich nosím iba minimálne. Čo sa čudujem, nemala som ani chuť na výrazný rúž. Som naozaj zvedavá akým smerom sa môj štýl bude uberať. No dala som si záväzok, že aj keby to mala byť pre mňa výzva storočia, nechcem byť taká tá mama, čo sa zanedbáva, chodí s mastnými vlasmi a vo vyťahaných teplákoch. Nič proti nim, no myslím si, že aj keď sa žena stane mamou, stále je aj ženou a partnerkou, takže by sa mala o seba starať. Moja mamina chodila vždy pekne upravená a ja som určite nebola zanedbávané dieťa, takže mám dôkaz, že sa to dá. Držte mi teda palce 😉

PHOTOS BY: MICHAL BÉRES (blog: CHILLI MØNKEY)